Talk:Bodružal

From Wikipedia, the free encyclopedia

Cez obec preteká potok Bodružalík. Bodružalík je to ľavostranný prítok Ladomirky s dĺžkou približne 4,5 km. Pramení juhovýchodne pod Kozím vrchom (605,2 m n. m.), v nadmorskej výške cca 500 m n. m., na území CHKO Východné Karpaty. Najprv tečie na sever cez Bodružal, kde priberá 4 krátke ľavostranné prítoky z dolín s lokálnymi názvami Koprivne, Zegeľníci, Pelepče a Segiňa. Za obcou priberá prítok z Kotolnice a Kuriačnika. V obci Bodružal priberá na pravej strane štvorkilometrovú riečku Príkrianku. Sútok je na zemepisnej šírke 49˚21′ 15″ a dĺžke 21˚42′ 26″. Pred Krajnou Poľanou sa zľava vlieva do Ladomirky. Bodružalík je zásobovaný najmä dažďovou vodou a snehom. Najvyššiu hladinu dosahuje v jarných mesiacoch. Voda riečky je veľmi čistá, o čom svedčí aj výskyt raka riečneho 'Symboly obce' Erb a vlajka obce Bodružal. V modrom štíte je strieborný kosák so zlatou rukoväťou a medzi zlaté misky strieborných váh je vsunutý zlatý snop. V hlave štítu je zlatý obrátený plamenný meč so striebornou rukoväťou. Tento erb bol schválený 13. uznesením obecného zastupiteľstva dňa 23. decembra 2004 a je zapísaný v heraldickom registri Slovenskej republiky pod signatúrou B – 217/2004. Za základ erbu bola vzatá obecná pečiatka z roku 1887 na ktorej je vyobrazený snop s kosákom. Do erbu boli vkomponované výjavy z kostolnej barokovej maľby Posledného súdu so sv. Trojicou, anjelmi a prísediacimi apoštolmi. Na maľbe je situovaná figúra archanjela Michala vážiaceho duše. Preto nad zlatý snop boli vložené strieborné váhy so zlatými miskami. Do hlavy štítu bol tiež vložený obrátený plamenný meč, ktorým vyháňa hriešnikov. Meč a váhy sú atribúty, ktoré využíval pri svojej činnosti archanjel Michal. Autorom erbu je Peter Zelizňák. Vlajka obce pozostáva z piatich pozdĺžnych pruhov vo farbách modrej (2/9), žltej (2/9), bielej (1/9), žltej (2/9) a modrej (2/9). Vlajka má pomer strán 2 : 3 a ukončená je tromi cípmi, t.j. dvoma zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu. 'História' Obec vznikla 1573 -1598 ako nová osada panstva Makovica, na základe valašského práva. (Na osídľovaní sa zúčastňovalo rusínske obyvateľstvo, ktoré ako privilegované obyvateľstvo okrem pasenia dobytka, vykonávalo v uhorsko-poľskom pohraničí strážnu a kuriérnu službu. Ich povinnosťou bolo odovzdávať vrchnosti dvadsatinu zo svojej dobytkárskej produkcie, boli vyznávačmi východného kresťanstva a neplatili cirkevný desiatok. Neuhrádzali portálnu /štátnu/ daň.) Osada bola malá a o jej založenie a rozvoj sa usilovali z makovického hradného panstva a tiež dedičný richtár (šoltýs), ktorý z tejto pozície mal určité výhody. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pracovali v lesoch. Začiatkom 17. storočia začali vyrábať šindle. Roku 1787 mal Bodružal 22 domov a 149 obyvateľov, 1828 22 domov a 181 obyvateľov, 1995 29 domov 77 obyvateľov. Nevoľníctvo bolo zrušené za panovania Jozefa II. v roku 1785. Cez obec viedla historická cesta, jozefínka, ktorá v 18. storočí spájala Šariš a Zemplín cez Dukliansky priesmyk s Haličou. Ešte dnes sa môžete stretnúť s technicky unikátnou stavbou klenutým kamenným mostíkom, ktorý je súčasťou dnešnej komunikácie, asi 500 m od mosta cez Bodružalík. Časť pôvodne zachovanej jozefínky je vo vzdialenosti asi 2,5 km od obce smerom na Miroľu, keď na horizonte kopca "Rozdiľa" odbočíte vpravo. V polovici 19. storočia obec postihol hlad a vysťahovalectvo. Medzi prvými, ktorí sa vysťahovali do zámoria boli bratia Šimona a Timoteusa Zseliznyakovci s desaťčlennou rodinou. Historický názov obce v archívnych dokumentov môžete stretnúť v týchto variantoch: Bedruczoua (1600), Bodrudsa 1618, Bodrussal (1773 – 1786), Bodružal, Bodruzsal (1808; 1863), Bodruzsál (1873 –1888); Rózsadomb (1907 – 1913), Bodružaľ (1927 – 1973) a Bodružal 1920;1973

[[Kultúra a zaujímavosti]] Pôvodní pravoslávni obyvatelia obce pod vplyvom (Brest-Litovská únia, Užhorodská únia 1596-1648) sformovania tzv. uniatskej cirkvi, t. j. východnej kresťanskej cirkvi, boli prepodriadení rímskemu pápežovi. V polovici 17. storočia sa stali tzv. uniatmi (pravoslávnymi katolíkmi). Ako gréckokatolíci do konca XX. storočia používali pri bohoslužbách cirkevnú slovienčinu (nie latinčinu) dodržiavali liturgiu sv. Jána Zlatoústeho, pri prijímaní používali chlieb a víno, dodržiavali starý juliánsky kalendár, v dôsledku čoho napríklad narodenie Krista (Rizdvo) oslavovali 7. januára, t. j. o dva týždne neskôr ako podľa gregoriánskeho kalendára. K tomu sa viazali aj zaujímavé zvykoslovné prejavy a rituály. Väzba k rodnému kraju je u obyvateľov a rodákov, ktorí sú mimo územia vlastnej obce veľmi citová. Pri dlhodobom spolužití so Slovákmi sa vytvorilo silne vedomie spolupatričnosti, k spoločnému štátu a vlasti. Originálnymi a presvedčivými prejavmi duchovnej kultúry obyvateľov boli zvyky, obyčaje, piesne, rozprávky, legendy a príslovia, ktoré najvýraznejšia boli dodržiavané pri Veľkonočných, Vianočných, Turičných a iných sviatkoch. Do obce sa priženil z Marmarošu Peter Iľko, ktorý so svojou manželkou tu prežil zvyšný svoj život. V povedomí dedinčanov a širokého okolia sa preslávil ako rozprávkar. Bol obľúbencom detí a dorastajúcej mládež, ktorej veľakrát vyrozprával rozprávky, povestí a svoje zážitky zo zámorských ciest. Sprostredkovateľom etnicko-kultúrnych tradícii obce je jazyk - nárečie, ktoré napriek mnohým archaizmom a inonárodným (slovenským, poľským, maďarským, nemeckým) a iným vplyvom si zachovalo svoj rusínsky charakter. Základným komunikačným prostriedkom v obci je naďalej rusínsko - lemkovské nárečie. Pri Veľkonočných sviatkoch ženy a dievčatá batikovali kraslice (pysanky) špendlíkom s včelím voskom. Domáce batikovanie veľkonočných vajíčok je technika veľmi jednoduchá a stará, ktorú ženy a dievčatá používali už od nepamäti. Vosková batika, ktorej základom bolo nanášanie horúceho vosku na očistené vajíčko v určitých obrazoch a vzoroch. Vymaľované voskové vajíčko vyfarbili v nádobe s farebným roztokom v minulosti v cibuľových šupách. Mnohofarebnosť sa docieli tak, že vosk postupne sa nanáša podľa vzoru na zaschnutú farbu na vajíčku a farbí rôznymi farbami. Pri farbení vajíčka sa postupuje vždy od najsvetlejších odtieňov k najtmavším. Vosk odstránili až po poslednom farbení. [[Stavby]]] Obec má rozptýlenú potočnú radovú zástavbu. Obydliami do päťdesiatych rokoch 20. storočia boli zrubové domy s maštaľou pod spoločnou valbovou slamenou strechou. Pozostávali z kmeňov stromov, ktoré sa otesávali na vonkajšej a vnútornej strane, na koncoch sa zakresávali pre zrubovú väzbu. Ďalšie vence zrubu sa kládli rovnomerne po celom obvode múru s prerušením, pri otvoroch potrebných pre okná a dvere. Bočné okraje otvorov okien a dverí boli vystužené zvislými stĺpikmi, začapovanými do trámov, konce vodorovných trámov pri oknách a dverách boli zapustené do žľabov na stĺpikoch. Za prah dverí domu slúžil spodný podval prvého brvna. Škáry stien sa vypĺňali skrútenou slamou a zamazávali hlinou. Spodný rad brvien, sa kládol po celom obvode zrubu na kamennú podmurovku. Na ochranu domu pred drevokazným hmyzom trámy boli šikmo olatkované rozpolenými lieskovicami a omazané hlinou. Domy boli natreté vápnovým roztokom najčastejšie na belaso. Po dokončení obvodových stien bol položený krov a strecha. Základ strechy tvorili kresané hrady, položené cez šírku stavby, do ktorých boli začapované krokvy. So spodnými krížnymi hradami tvorili pevne zviazanú kostru. Krokvy bývali pod hrebeňom spevnené priečnymi trámami. Na krokvy sa vodorovné položili drúčiky a na ňu dávali zviazanú ražnú slamu, (mlátenú cepmi) pod miestnym názvom kyčky, ktoré boli husto vedľa seba popriväzované na drúčiky krovu. Otiepky slamy priväzovali klasovím hore a preto povrch strechy bol stupňovité členený. Cez hrebeň strechy boli priväzované viazaničky slamy namáčané v rozrobenej hline. V dvoroch a sadoch boli zrubové sypance (sýpky so súsekmi, a nasoleným alebo údeným mäsom predovšetkým v zimných mesiacoch) v ktorých uskladňovali obilie. Koncom 50. rokov, (1957-1958) bolo v akcii “P” postavených 16 nových rodinných domov. Z obce vymizli typické zrubové domy so slamenou strechou prikrytou doškami (v miestnom nárečí kyčkami – otiepkami slamy) a s hlinenými dlážkami. Najprogresívnejšie sa písala história obce koncom 70. rokov, keď bola v obci postavená jednoposchodová štvorbytovka, pre pracovníkov lesného a poľnohospodárskeho závodu. Bol vybudovaný moderný kravín kde bolo ustajnených 100 dojníc, veľkokapacitný senník a koniareň. V sedemdesiatych rokoch bodružalčania v rámci akcie “Z” za finančnej pomoci jednotného spotrebného ľudového družstva postavili nákupné stredisko (s potravinami a pohostinstvom). V 90. rokoch bola obec napojená na centrálny vodovod. V obci je z konca 90. rokov XIX. storočia, tehlová farská budova postavená v neoklasicistickom slohu. V roku 1751 bola Bodružal sídlom dekana, do roku 2002 v nej sídlil farský úrad, skoro 350 rokov. Do konca XX. storočia boli liturgické obrady v staroslovienčine. Dnes sú cirkevné obrady silno slovakizované. [['Pamiatky]]' Kostol svätého Mikuláša, bol postavený v roku 1658 v južnej časti obce. Trojdielna drevená zrubová stavba v tvare troch štvorcov rozostavených na jednej ose od východu na západ má bohato členenú, akoby dvojpodlažnú šindľovú strechu s tromi v smere na západ sa zvyšujúcimi vežami. Stredná časť tvorí loď, ktorá je najväčšia a má zrubovú otvorenú kupolu. Celá stavba je účelne a harmonicky rozčlenená. Charakteristickou črtou bodružalskej cerkvi je dynamická kompozícia barokových cibuľových vežičiek, postupne sa zväčšujúca od malej východnej nad presbytériom cez strednú časť, loď až po západnú najvyššiu. Rekonštrukcia kostolíka bola ukončená v roku 2003. Drevená zvonica z 19. storočia. Pomníky Pomník 400 vojakom z prvej svetovej vojny, ktorých telesné pozostatky sú uložené na miestnom cintoríne. Autorom pomníku je Ing. arch. Michal Burák a jeho Architektonické štúdio Atrium. Je to drevená moderná plastika vo forme štylizovaného dreveného kríža s 39 otvormi, ktorá koncepčne harmonizuje s cerkvou a vytvára jednotný celok. Drevená lavica na cintoríne slúži zároveň ako informačná tabuľa. Výstavbu pomníka zabezpečoval starosta obce Dušan Zelizňák a realizátormi stavby boli obyvatelia obce vykonávajúci verejno prospešné práce. Finančné prostriedky na výstavbu poskytlo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a obecný úrad. Je málo obcí v Slovenskej republike, ktoré boli v priebehu 20. storočia dvakrát postihnuté vojnovými operáciami. Vojnové útrapy zažila obec už počas prvej svetovej vojny. V októbri až novembri roku 1914 sa v extraviláne obce – juhovýchodne - na miestnom vrchu Horbok odohrali vojenské boje „šturmy“. Ruské vojská pod velením generála Brusilova bojovali muž proti mužovi na bodáky s vojakmi Rakúsko-Uhorskej armády. V boji v chotári obce padlo 400 vojakov. Boli medzi nimi Rusi Alexander Onepovsik a Jakub Byriko zo 46 ruského pluku. Boli to počiatočné bojové operácie prvej svetovej vojny na území Slovenska. Vojaci Ruskej armády sa komunikáciou (Terka, postavená v čase panovania Márie-Terézie)z Krajnej Poľany do Bukoviec usilovali dostať hlbšie do vnútrozemia Slovenska. Rakúsko-Uhroské vojska mali na tejto komunikácií obsadené výšiny z ktorých kontrolovali prístupovú cestu. Pobyt Ruských vojsk v tomto priestore bol zaznamenaný až do marca 1915. Obyvatelia obce prejavovali k Rusom všeobecné sympatie, ktorí dávali deťom sladkosti. V ďalšom období sa bojové operácie presunuli mimo územia Slovenska. Mocnosti, ktoré viedli v tomto priestore bojové operácie, pochovali padlých vojakov bez obradu a označenia hrobov. Hroby boli roztrúsené po celom chotári obce. Telesné pozostatky neznámych vojakovi boli uložené na miestnom cintoríne Česko-Slovenskou brannou mocou až v roku 1922 po exhumácii do 39 masových hrobov. Školstvo Obec zaznamenala plný rozvoj v druhej polovici 20. storočia. Prvá murovaná školská budova základnej školy bola postavená svojpomocne bodružalčanmi v roku 1900. Predtým bola v obci drevená zrubová škola, vybudovaná v roku 1888 do ktorej chodili deti z Príkrej a tiež Krajnej Poľany. Zhorela v roku 1899. Vyučovacím jazykom v škole do roku 1918 bola maďarčina a dve hodiny týždenne ruština. Prvým učiteľom bol Michal Rudý a neskôr Ján Zápotocký. Na začiatku XX. storočia boli učiteľmi Alexander a Ján Komanický. V rokoch 1925 - 1936 vyučoval významný učiteľ Onuliak (žiaľ jeho meno nepoznáme). V čase 2. svetovej vojny bola značne poškodená. Nemeckí fašisti v škole umiestnili pekáreň na pečenie chleba pre svoju armádu. V školskej budove po vojne sa začalo vyučovať až po ukončenej rekonštrukcii od 1. septembra 1947. Dovtedy sa vyučovalo po domoch v rodinách. Od septembra 1946 sa vyučovalo v ruštine a škola bola premenovaná na štátnu ruskú ľudovú školu. Od roku 1953 sa vyučovalo v ukrajinskom jazyku. Prvým študentom v obci bol Vasiľ Hrinko, študujúci v Užhorode a Štátny učiteľský ústav v Prešove ukončil v roku 1936. Svoju pedagogickú kariéru po absolvovaní ďalšieho vzdelávania zavŕšil ako riaditeľ Strednej všeobecne vzdelávacej školy v Stropkove. V 50. až 70. v rokoch 20. storočia 26 mladých ľudí (najmladší rodič bol ročník 1930) z obce získalo vysokoškolské vzdelanie v rôznych profesiách (5 lekári, 1 farmaceutka, 2 právnici, 4 ekonómovia, 4 učitelia, 3 absolventi bohosloveckej fakulty, 3 technickej, 1 poľnohospodárskej univerzity a 2 absolventi vojenských akadémií). Poslucháč univerzity P. J. Šafárika s výborným prospechom bol zo školy vylúčený už ako študent 4 ročníka (pre náboženské presvedčenie). Dvaja bodružalčania, ročník 1930, boli príslušníkmi Česko-Slovenskej armády vo vyšších dôstojníckych hodnostiach, nemali síce vysokoškolské vzdelanie, ale absolvovanými kurzami, získali výnimku so vzdelania. Pracovali v armáde na stredných stupňoch velenia. Zvláštnosťou je tiež, že jeden budružalčan získal stredoškolské vzdelanie v odbore železničnej dopravy a dlhé roky pôsobil ako rušňovodič v Prahe. Patril do generácie ľudí, ktorí boli narodení v tridsiatych rokoch. Najbližšia železnica od obce je vzdialená 40 km. Ďalších 28 mladých ľudí získalo stredoškolské vzdelanie. Vzdelanie malo u obyvateľov obce vysokú spoločenskú hodnotu. Táto skutočnosť mnohých mladých ľudí motivovala ku vzdelávania. —Preceding unsigned comment added by 91.127.240.15 (talk) 18:02, 4 April 2008 (UTC)